Terremoto vo Valparaíse

Autor: Martin Habčák | 6.11.2014 o 19:25 | Karma článku: 4,23 | Prečítané:  1524x

Druhý príbeh nás zavedie do prímorských miest Valparaíso a Viña del Mar, kde sme sa zotavovali z dozvukov santiagskej lúpeže. Je to príbeh dvoch ľudí a jednej slávnosti v meste, ktoré, zdá sa, má napriek členstvu v elitnom klube svetového dedičstva svoje najlepšie roky už za sebou.

Na úvod však opäť ešte krátku poznámku, tentokrát k našej ceste zo Santiaga. Na benzínke z periférie sme nestrávili ani päť minút, keď nás oslovil Ariel a ponúkol nám odv  oz až do Valparaísa. Z chlapíka trochu divného vzhľadu s rozbitým autom, ktoré nakoniec ani nebolo jeho, sa nakoniec vykľul vyše štyridsaťročný agronóm so ženou a dvoma deťmi, čo mu ale nebránilo zapáliť si v Chile značne rozšírenú marihuanu (vrelé pozdravy slovenským bojovníkom na oboch stranách legalizačnej fronty). Dvojhodinová cesta uplynula v intenciách anglo-španielskej konverzácie rýchlo a Ariel sa tak zapísal do našich spomienok ako nás vôbec prvý úspešný stop našej cesty.

Valparaíso je mestom zemetrasení a drevených domov (čo na prvý pohľad nevyzerá ako veľmi múdra kombinácia), ktoré si našinec ľahko môže zameniť so San Franciscom. O to viac, ak začne stúpať strmými ulicami, v čom mu odčas pomôžu miestne pozemné lanovky. Áno, čítate správne. Lanovky. Valpo, ako mesto miestni familiárne nazývajú, ich má najviac na svete - až 26. Škoda len, že už ich funguje len osem, čo samo osebe dokresľuje úpadok tohto, kedysi najvýznamnejšieho, chilského prístavu. Ak sa pýtate, čo tento úpadok spôsobilo, je to najmä zásluhou existencie Panamského prieplavu.

Leah, s ktorou sme strávili dva dni, to však vidí inak. Dievča zo severu USA sa jedného dňa do tohto mesta zamilovalo až natoľko, že sa jednoducho rozhodlo tu ostať a pracovať na tom, aby sa z neho stal regulérny Porteño  . Turistická sprievodkyňa, ktorá sa snaží získať certifikát na výučbu angličtiny, je pre mňa príkladom spontánneho cestovateľského ducha a dôkazom toho, že kde je vôľa, tam je vždy cesta. Objavila v miestnej hromade drevených rúin kúzlo, ktoré sa teraz snaží poodkryť ďalším a ďalším cudzincom. Jej základná otázka - byť či nebyť Porteñom? - je z tých, ktoré si každý musí zodpovedať sám.

Apropos, Porteño. Napriek zhovievavým úsmevom obyvateľov Buenos Aires, ktorí sa považujú za jediných oprávnených nositeľov tohto mena, ho obyvatelia Valparaísa nosia so všetkou hrdosťou a byť Porteñom skutočne niečo znamená. Napríklad to, že sa budete napchávať miestnym choripánom a zalievať ho terremotom, čo je drink, ktorý skutočne pôsobí ako zemetrasenie. O to vtipnejšie je, že tieto zábavné súčasti života každého správneho Porteña sme zažili s Alanom, chlapcom z Viñe del Mar. Alan nám totiž ponúkol ubytovanie na niekoľko dní v ten istý večer, ako sme sa spoznali, a tak sme sa na druhý deň sťahovali o pár kilometrov severnejšie.

Napriek tomu, že Viña spolu s Valparaísom tvoria de facto jedno mesto, sú obe samostatnými správnymi jednotkami tak odlišnými, ako to len ide. Z ošarpaného dreveného mesta s malými domčekmi na kopcoch a obrovským prístavom pod nimi sa šmahom ruky ocitnete v modernom letovisku s výškovými budovami a rozsiahlou plážou. My sme zakotvili v haciende s výhľadom na more, práve včas na hlavné oslavy druhých chilských Vianoc - sviatkov Fiestas Patrias. Chilania totiž svoj deň nezávislosti berú smrteľne vážne a dokonca existuje zákon, ktorý každému v období trvania sviatkov prikazuje pod hrozbou pokuty vyvesiť vlajku. Vlajky sú tak všade - na domoch, na autách, v oknách, v reštauráciách a vôbec všade, kde si to len dokážete predstaviť. (Tu je nutné dodať, že po našom neskoršom prechode do Argentíny sme nejaký čas trpeli istou formou vlajkovej deprivácie.)

Fiestas Patrias sú však najmä gigantickou príležitosťou pre poriadnu pitku, a to až do tej miery, že politici v televízii úpenlivo prosia národ o striedmosť. Národu je to však jedno a počas niekoľkých dní, počas ktorých je naložený v liehu, jednoducho nefunguje. Jedinou reálnou aktivitou počas dňa sa stáva plánovanie večera. My sme ten náš najprv strávili za rytmov cuecy a zasypaní empanadami na Alanovej rodinnej oslave, aby sme sa s ním neskôr presunuli do nočného Valparaísa, kde na nás číhalo skutočné terremoto. Nápoj pozostávajúci z burčiaku, fernetu a ananásovej zmrzliny sa tu pije po litroch a asi nebude náročné odhadnúť, aký vplyv má tento sladký nápoj na motorické schopnosti nebohých cestovateľov, ktorých si vezme na paškál rozsiahla skupina Alanovych spolužiakov z univerzity.

Alan, napriek jeho poslabšej angličtine a faktu, že sme preňho boli úplne cudzí ľudia, neváhal ani minútu a pozval nás do svojho domova. Jeho rodina nám poskytla pohodlie a milú atmosféru, ktorú sme toľko potrebovali, hoci nás nikdy predtým nevideli a v zásade nám ani veľmi nerozumeli. Príbeh z Valparaísa je teda príbehom ľudí, ktorí sa neboja neznámeho a každého vítajú s otvorenou náručou. Ani po skúsenosti zo Santiaga som totiž neprestal veriť v dobrotu ľudského ducha. Som preto rád, že čas strávený s Leah a Alanom moju vieru len utvrdil a oboch nás opäť dostal do cestovateľskej pohody, ktorú určite budeme potrebovať ako soľ.

P.S. Recept na terremoto nájdete tu, a časom v tejto rubrike určite pribudnú aj ďalšie recepty, ktoré pre vás poctivo po ceste zbierame. :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?