reklama

Prepad na úvod

Myslím si, že každý cestovateľ prežíva svoju cestu ako jeden veľký príbeh zložený z mnohých malých príbehov. Z príbehov, ktoré nepochodujú v úhľadnej rade za sebou, ale ktoré sa navzájom ovplyvňujú, prelínajú a miestami dokonca splývajú. Náš prvý príbeh začína aj končí v Santiagu de Chile, hlavnom meste najvyspelejšieho štátu Južnej Ameriky. Je to príbeh dvoch tvárí ľudskej povahy - tej súcitnej a tej podvratnej, ako aj príbeh nekonečnej ľudskej vynaliezavosti.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Predtým, než začnem samotné rozprávanie, však malá poznámka. Iste ste si všimli, že píšem v množnom čísle. Je to preto, že necestujem sám, ako som si vždy myslel, ale cestujem so svojou drahou priateľkou Jankou, ktorá kvôli tejto ceste dokonca obetovala možnosť zúčastniť sa desaťmesačného rozvojového projektu v Afrike. Je skvelá fotografka a ten typ človeka, ktorého si každý hneď zamiluje, takže najmä jej šarmu vďačíme za to, že nás ľudia majú radi.

Ale späť k príbehu. Úvodná konštelácia nemohla byť pre našu cestu priaznivejšia. Spiatočné letenky z Nemecka do Chile za 250 eur, ktoré sme sa ale nikdy nechystali plne využiť, a k tomu úvodné ubytovanie v Santiagu u spriaznenej českej duše. Či už to totiž nazývate osudom alebo náhodou, práve Jana (pozor, iná než tá, ktorú som spomínal vyššie) bola prvým menom, ktoré na mňa vyskočilo, keď som na stránkach Couchsurfingu zadal "Santiago de Chile". Navyše, tesne pred cestou som si prečítal Alchymistu, v ktorom je hlavnou postavou Santiago, a to už nemôže byť náhoda.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Moraváčka Jana je prototypom dievčaťa, ktoré sa toho skrátka nebojí. Pred nejakým časom absolvovala študijný pobyt v Argentíne, z ktorého si odniesla španielčinu s nezameniteľným argentínskym prízvukom, aby následne v Prahe spoznala Sergia, za ktorým sa takmer pred rokom presťahovala do chilskej metropoly. Hoci sa ešte stále snaží nájsť si prácu, veci berie s nadhľadom a takmer od začiatku sme sa u nej cítili ako na návšteve starej priateľky, hoci sme sa videli prvýkrát v živote.

Santiago de Chile je zase prototypom moderného mesta, ktoré môže hravo súperiť so svojimi euro-americkými náprotivkami zo severnej pologule. Pre našinca tak predstavuje ideálne miesto na prechod medzi západnou a latinskoamerickou kultúrou (delenie podľa Huntingtona), o čom sme sa nakoniec mohli presvedčiť hneď v prvý deň nášho pobytu, ktorý pripadol na výročie Pinochetovho puču. Tento deň je totiž miestnymi zjavne považovaný aj za skvelú príležitosť zastrieľať si na policajtov, a tak sa v priebehu jednej noci Santiago plynulo zmenilo z pokľudnej Európy na vojnovú zónu s horiacimi barikádami a ostrou streľbou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

To najlepšie však ešte len malo prísť. O pár dní neskôr sme si mohli odfajknúť prvú bezprostrednú skúsenosť s pravým a nefalšovaným latinskoamerickým prepadom. Banda mladistvých delikventov si nás počas prechádzky v centre mesta odchytila na tmavšom mieste a moja dobrá skúsenosť Petržalčana mi napovedala, že proti presile piatich týpkov s nožmi to s obrannou iniciatívou netreba príliš preháňať. Nakoniec, dobrá rada od kamaráta s brazílskou skúsenosťou znela jasne: "Ak vás v Latinskej Amerike prepadnú, odovzdajte pokojne všetky veci, poďakujte za vydarený prepad a so želaním pekného dňa rýchlo odíďte."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po tom, čo na nás bola vykonaná miera násilia dostačujúca na uznanie poistného nároku (srdečné pozdravy a vztýčený prostredník našej poisťovni, ktorá prepad iba pod hrozbou násilia za adekvátny dôvod na refundáciu nepovažuje), sme ostali o niekoľko hmotných statkov ľahší. Ja nikdy moc vecí nenosím, takže ak by ma tí kreténi doslova nevyzliekli z mikiny (a že bola nejaká zima!), bol by to pre nich veľmi smutný lup. Horšie to však bolo s Jankou, ktorá na život bez rôznych civilizačných vychytávok moc zvyknutá nie je, a tak okrem mnohých iných vecí prišla aj o foťák a telefón. Náš príbeh sa tak stal až nepríjemne podobným príbehu Santiaga z knihy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takmer ihneď po prepade som zastavil okoloidúceho chlapíka na bicykli. Hoci vôbec nevedel po anglicky a naša španielčina bola mierne povedané tristná, okamžite pochopil, čo sa stalo. Doviedol nás k najbližšej hliadke polície, ale nielen to. Ostal s nami aj po tom, čo za nami dorazili Jana so Sergiom, presedel s nami značný čas na policajnej stanici a opustil nás až takmer o polnoci, keď už naozaj nemohol nijako viac pomôcť. Volal sa Luiz Ortíz a bol bežným občanom Santiaga na ceste z práce domov. Vo veľmi krátkom čase sme tak zažili dve stránky ľudskej povahy, ktoré som spomínal v úvode. Podvratnú a súcitnú.

Nasledujúcich pár dní sa tak nieslo v pochmúrnejšej a paranoidnejšej nálade, než by bolo nutné. Koniec tohto príbehu je však úplne iný. Po dvoch týždňoch protichodných informácií o cenách elektroniky v rôznych štátoch, zhrozeniach nad skutčonými cenami elektroniky v rôznych štátoch, skúmania možnosti a nemožnosti rýchleho doručenia elektroniky zo zaoceánskych štátov a porovnávania cien na všemožných Bazošoch Južnej Ameriky, sme konečne natrafili na ten správny kus - hádajte kde - samozrejme v Santiagu. Žiaľbohu, ale zároveň aj chvalabohu, že žiaľbohu, sme sa v tom čase nachádzali v Argentíne. Žiaľbohu preto, lebo sme sa museli vracať o ďalších 500 km a jednu štátnu hranicu v strede masívneho pohoria späť, čo pri stopovaní nikdy nie je úplne najväčšia zábava. Chvalabohu preto, že jedinečný Juan Peralta (o ktorom budete na tomto blogu ešte veľa čítať), vymyslel operáciu, ktorá je možná snáď iba v Argentíne, a ktorú som nazval Argentínskym zázrakom (Božiu ruku už totiž obsadil Maradona).

Juan Peralta nám teda vysvetlil svoj neuveriteľný plán, ktorý nám mal ušetriť takmer 100 dolárov, všetko elektronicky dohodol s chilskou stranou, my sme mu nechali 284 dolárov v hotovosti a vydali sa v ústrety Chile. Po opätovnom prekročení Ánd sme si pomocou slovníka a chabej SMS-kovej španielčiny dohodli s anonymným predajcom čas a miesto obchodu, a potom už len tŕpli, kto a či vôbec sa objaví. Netreba snáď zdôrazňovať, že pri takomto type výmeny nie je obojstranná miera dôvery práve najvyššia. A skutočne, nervozita narastala každou ďalšou minútou pribúdajúceho meškania nášho anonyma. Rozmyslel si to snáď? Dostal lepšiu ponuku? Ťahali sme sa nakoniec do Santiaga zbytočne?

Obavy rozptýlil až príchod postaršej pani s dcérou, ktorá si na výlete v New Yorku neuvážene kúpila príliš ťažký foťák, a teraz sa ho snaží zbaviť. Po Jankinej detailnej obhliadke materiálu sme tak s uspokojením mohli dať Juanovi Peraltovi, čakajúcemu na Facebooku (ešte nech niekto povie, že to nie je užitočná vec!), pokyn k elektronickému prevodu z jeho platobnej karty, pričom následne doputovalo na konto dvoch milých dám 360 dolárov. Jediný problém bol v tom, že doputovať malo 386 dolárov. Vrámci prevodu sa tak stratilo 26 dolárov na poplatkoch Pay-Palu a kurzových stratách za posledné tri dni našej cesty zo San Juanu do Santiaga. Aby teda špiónska zápletka bola kompletná, transakcia bola ukončená pekne po starom - zvyšných 26 dolárov v hotovosti do jednej ruky, a foťák do druhej. Vitajte v šedej zóne latinskoamerickej ekonomiky.

Ako je však možné, že sa tu pracuje s toľkými rôznymi číslami a všetci sú napriek tomu stále spokojní? Vďaka rôznym sadzbám argentínskeho pesa voči zahraničným menám pri rôznych spôsoboch platby, sa skutočne stalo niečo neuveriteľné. Predajkyne zo Santiaga za svoj foťák dostali vytúžených 386 dolárov, hoci my sme zaň v súhrne zaplatili iba 310 dolárov. A Juan Peralta? Ten v segmente príjmov a výdavkov skončil presne na nule, a ako bonus mu ostal dobrý pocit. O fenoméne "dollar blue" však niekedy inokedy. V ďalšom príbehu nás totiž čaká zemetrasenie vo Valparaíse.

P.S.1 Jedna moja kamarátka mi múdro poradila, že ak chcem, aby mi vôbec niekto niečo poslal, mal by som zverejniť svoje číslo účtu. Bola to jedna z tých lepších rád v mojom živote, a tak dávam na známosť, že ho môžete nájsť kliknutím na http://hahatrip.wordpress.com/. Akcia svetovej triedy s pohľadnicami samozrejme stále platí. :)

P.S.2 Ku každému príbehu sa budem snažiť pridať niečo navyše, či už to bude recept, alebo miestna hudba. Sergiov recept na skvelé šampiňóny na víne nájdete tu.

Martin Habčák

Martin Habčák

Bloger 
  • Počet článkov:  45
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Momentálnym povolaním cestovateľ, inak absolvent medzinárodných vzťahov a žurnalistiky. Tento blog slúži hlavne ako súkromný zápisník dojmov z mojej cesty okolo sveta, o ktorej sa podrobnejšie dočítate na stránke www.hahatrip.wordpress.com. V sekcii "Veľmi staré články" zase nájdete moju dávnu tvorbu, ale pre momentálnu misiu tohto blogu nie sú veĺmi relevantné, takže vstúpte iba v prípade veľkého záujmu. :) Zoznam autorových rubrík:  Veľmi staré článkyNezaradenáCesta okolo sveta

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu